Autobiografický text Miloša Žiaka podrobne zaznamenáva jeho básnický a osobnostný vývoj v čase vrcholiacej normalizácie až po zánik komunistickej totality. Otvorená a úprimná výpoveď sa odohráva v rokoch 1975 až 1989, mapuje jeho básnické začiatky, detailne opisuje ako prebiehalo „miškovanie mozgov“ v Mihálikovom Novom slove mladých, literárny život v bratislavských krčmách a kaviarňach, štúdium na Filozofickej fakulte UK, aj jeho prvé zamestnania a kontakty s bratislavským disentom. Text je pozoruhodný nielen množstvom zaznamenaných reálnych postáv a udalostí (najmä z prostredia literatúry) podaných živo a autenticky, ale aj dokumentárnou hodnovernosťou. Vďaka tomu čitateľovi pred očami ožije literárny a spoločenský život generácie, dospievajúcej na Slovensku v čase po okupácii Československa vojskami tzv. spriatelených armád pod vedením Sovietskeho zväzu (1968), jej vyrovnávanie sa s realitou a hľadanie cesty, ako sa z toho dostať – kolaborovať s po-okupačným normalizačným totalitným režimom, alebo sa postaviť na odpor?
Na rozdiel od prvého vydania (2003) je z knihy vyradená záverečná kapitola, zaoberajúca sa politickými konfliktmi autora po novembri 1989, ktoré však už s literatúrou nemali nič spoločné. Tento text je prepracovaný a doplnený o ďalšie pôsobivé detaily, fotografie editora Dušana Taragela a poznámkový aparát.
